Rozhovor s Monikou Ferkovou, konateľkou spoločnosti

Už skôr sme mali myšlienku poodhaliť vám, našim zákazníkom, s kým sa to stretávate za pultom, akí ľudia sú vašimi poradcami predaja, mnohí skutočne dlhoročnými, čo nie je v segmente obchodu také bežné.Tento zámer nadobúda v súčasnosti, keď sú obchodné prevádzky zatvorené a ostal k dispozícii iba e-shop, ďalší rozmer. A to rozmer zdieľania príbehu, ktorý stojí za každým ľudským osudom. 

Tým zákazníkom, ktorí nás zatiaľ poznajú len prostredníctvom e-shopu, takto prinášame osobnejší kontakt.

Postupne vám predstavíme ľudí, ktorí sú vo vedúcich pozíciách, poradcov predaja, administratívnych a skladových pracovníkov a nezabudneme sa pozrieť ani na tých, čo vaše hodinky opravujú. 

Sériu začíname konateľkou firmy SWISS WATCHES, spol. s r. o., Monikou Ferkovou.

Kedy ste sa prvýkrát stretli s niekým z firmy a aké to bolo?

Stopovala som pár metrov za petržalskými slovensko-rakúskymi hranicami, vedľa mňa stál môj nový priateľ. Po pár sekundách nám zastalo auto. Sedel v ňom usmievavý sympatický muž. Ukázal nám na mape, kde nás vo Viedni môže vysadiť a ochotne nám ponúkol, že sa s ním v ten deň môžeme aj vrátiť. Vo vrecku sivých teplákov som mala pas (čo bolo v tom čase úplne najdôležitejšie!). Spolu s ťažkým nemotorným stanom, ktorý nás každú noc prichýlil a malým ruksakom to bolo všetko, čo sme mali. Stratiť sme nemali čo. Anglicky som v tom čase ešte nevedela a rozhovor v aute prebiehal len medzi mladými mužmi. Museli sme sa nášmu šoférovi pozdávať, lebo sme sa s ním nielen vrátili na Slovensko, ale ostali v kontakte aj naďalej. Až neskôr nám Gábor Szerb (zakladateľ firmy) povedal, že to bolo vtedy prvýkrát, čo zobral stopárov. Neočakávajúc, že z tohto intuitívneho spontánneho rozhodnutia vznikne spolupráca na polovicu života.

V tom čase teda už existovala firma?

Neexistovala. Teda, nie v súčasnej podobe. Tá sa v priebehu tých rokov viackrát menila. Študovala som v druhom ročníku pedagogický odbor v Prešove (slovenský jazyk - hudobná výchova). V čase, keď som začala chodiť po výstavách ako hosteska,  sa celá spoločnosť ešte stále menila. Obzerali sme sa a naberali skúsenosti, všetko bolo nové, čarovné a mne pripadalo, že som sa hrala na niečo, čím som nebola, ale zároveň ma to bavilo.

Ako ste sa od štúdia pedagogiky dostali na manažérsku pozíciu?

Keby mi niekto pred 30-timi rokmi povedal, že budem kde som dnes, neuverila by som mu. Literatúra, najmä poetika, ostala mojím osobným svetom. Za takú tú pravú hudobníčku som sa nikdy nepovažovala, kombinácie k štúdiu boli vtedy ale vopred dané. Vždy som chcela pracovať s ľuďmi, komunikovať. Zo začiatku bolo všetko vo firme veľmi dynamické, moje úlohy sa rýchlo menili a to ma bavilo.

Ako to vyzeralo vo firme v čase, keď ste sa k nej pridali?

Všetko sa tvorilo za pochodu, nikto nemal úplne ohraničené kompetencie, boli sme navzájom zastupiteľní, a teda flexibilní. Zároveň som si mohla kedykoľvek siahnuť na niečo, čo som nikdy nerobila. A nielen ja. Odhodlanie a zapálenosť nám prinášali ľudí s tými istými hodnotami. Spomínam si, ako dlho trvalo zákazníkom v Poprade, kým si zvykli, že im môže upraviť mohutný kovový náramok štíhlučké blonďaté žieňa, pôvodne aranžérka. V tom čase ešte nebolo dostať špecializované hodinárske nástroje. Musela si vystačiť s ihlou, kladivom, nesmiernym zápalom a zručnosťou - mnohým padla sánka ako to dokázala bez jediného škrabanca. Ona si po večeroch rozoberala a naspäť skladala už nefunkčné hodinky, aby im čo najlepšie rozumela. U nás sa zužitkovali všetky talenty, ktoré ľudia mali. Stačilo, že mali ochotu ich poskytnúť v rámci svojej práce. Tí, ktorých hodnoty sa odlišovali od firemných, u nás dlho nepobudli. No nestalo sa, že by sme niekoho museli vyhodiť. Jednoducho odišli sami.

Aké hodnoty vtedy vyznávala firma?

To, čím sa celé roky riadime a čo vzniklo na začiatku, sa nezmenilo. V predvianočnom čase bolo pred pultom pokladne denne naraz aj 20 ľudí. Trh bol v tom čase nenasýtený, o zákazníkov nebola núdza, no napriek tomu sme nebrali predajňu iba ako výdaj tovaru. Komplexnosť služieb, ochota vypočuť si zákazníka a ponúknuť mu na mieru ušité, vystaviť tovar podľa medzinárodných štandardov a poskytnúť pravdivé informácie o kvalite tovaru, to boli základové piliere. Stabilita domu sa odvíja od základov. Myslím si, že to je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa k nám spokojní zákazníci vracajú a dokázali sme na trhu aj pri silnejúcej konkurencii pretrvať. Samozrejmosťou je neustály vývoj a zlepšovanie sa.

Aká bola vtedy vaša úloha vo firme?

Neviem, či je to tým, že som stretla Gábora najprv ako človeka a až neskôr sa vyvinul náš vzťah aj do pracovnej podoby, ale vždy som mala pocit, že to je aj moja firma :-). Keď som zbadala, že by niečo mohlo fungovať lepšie, okamžite som premýšľala nad riešením. Keď som to povedala Gáborovi, vždy sa to stretlo s jeho pochopením a ochotou ísť vpred. Dostala som kompetencie a dôveru.  Bolo úplne jedno, či na to mám alebo nie, či som to už niekedy v živote robila.  Ako manažérka som neskôr prijímala zamestnancov, ale keď to bolo potrebné, stála som za pokladňou a balila tovar po ich boku. Boli roky, keď sa varenie štedrej večere začalo po 14-tej, lebo dovtedy som ešte obsluhovala zákazníkov. Nikto ma do toho nenútil, robila som to s radosťou. 

Máte spomienku na nejakú nezabudnuteľnú prácu/úlohu, ktorá je dnes už len úsmevnou históriou?

Mám jednu veľmi živú spomienku. V začiatkoch ešte neboli návody k hodinkám dostupné v slovenčine - bolo potrebné ich vyrobiť a nejako to padlo na mňa. V používaní PC som bola v tom čase úplne nepopísaný papier a nevedela som po anglicky. Vďaka okolnostiam som sa s manželovou pomocou naučila používať všetky tri operačné systémy. Že som neovládala jazyk? Sedela som na okraji pieskoviska, kde sa hrala moja vtedy prvorodená dcéra, jedným očkom som ju pozorovala a druhým som čítala tie maličké písmenká v návode. Rozumela som piatim slovám, z ktorých bola veta poskladaná, ale celkový význam vety mi unikal. Slnko pálilo, no nemohla som pripustiť, aby ma tá malá knižka položila na lopatky! A keď som sa počas druhého tehotenstva zapísala na kurz angličtiny (robila som 2 naraz), učiteľ sa nestačil čudovať, odkiaľ poznám slovíčka, ktoré do základnej slovnej zásoby vôbec nepatrili.

Napriek tomu, že bolo všetko nové, mala som na seba aj výsledok vysoké nároky. Vypustiť z rúk lárom-fárom A4 formát s polo-zrozumiteľným textom by pre mňa bola neúcta voči zákazníkovi. Kúpili sme profesionálnu rezačku na papier a moje deti si doteraz pamätajú našu domácu manufaktúru manuálov :-) Výsledkom bola prehľadne očíslovaná knižôčka s farebne odlíšeným obalom. Takto teda rástla firma aj domácnosť s deťmi, synergicky spojení.

To znie náročne. Nikdy ste nemali chuť odísť?

Stále sa niečo dialo, prichádzali väčšie a rozmanitejšie výzvy. Stretávala som na tej ceste skvelých ľudí, z dlhoročných spolupracovníkov sa stali priatelia.  Najdôležitejším faktorom však pre mňa je, že vždy u nás stál a stojí v centre človek. Či už ako zamestnanec, alebo zákazník. Nie zisk. Obraty. Tabuľky. Ani direktívny prístup. Áno, bez ekonomiky sa obchod nezaobíde, ani sa tým netajím. No nadradený je tu duch čo najlepšie kooperujúcej rodiny, kde sa členovia s radosťou podieľajú na jej harmonickom fungovaní a dôsledkom je hospodársky výsledok. Navzájom sa obohacujeme, rešpektujeme, zdieľame riešenia, spoločne nachádzame prípadné zlepšenia, ale nemáme klasické pracovné porady.

A čo Vaše koníčky a záľuby?

V minulosti som dosť športovala, popri malých deťoch sa to ani nedalo inak. Syn sa veľa rokov venoval lyžovaniu a za klub pretekal, a tak sme počas víkendov zvykli byť na svahu už o siedmej ráno. Ostatné roky pracujem so ženami ako dula, sprevádzam ich pri pôrodoch, nedávno som si robila kurz laktačnej poradkyne. Niekoľko rokov som vyvíjala aktivity aj v rámci občianskeho združenia Pre mesto, materského centra Bambino a na zlepšenie slovenského školstva. Je pre mňa prirodzenosťou nestáť bokom. Kde môžem, aktívne prispejem k zmene a kde nie, nenadávam, že niečo nefunguje. Napokon, čo zmeniť nemôžem, ostáva iba prijať. Najnovšie relaxujem nielen v prírode, ale aj pri zdobení oblečenia výšivkou. To, že doma rozvoniava vlastnoručný kváskový, zvyčajne ražný chlebík, je už samozrejmosťou.

Vyvíjal sa Váš vzťah k hodinkám odkedy vo firme pracujete?

Samozrejme. Od bežne spotrebiteľsky vnímaného výrobku k niečomu, čo predstavuje vrchol dômyselných technických riešení na malej ploche, nositeľnej na ruke. Od obyčajného merača času k filozoficky vnímanému zariadeniu, ktoré ma sprevádza počas dní všedných, ale aj výnimočných. Od niečoho, čo sa dá ľahko rozbiť, či zničiť k tomu, že symbolizuje prierez generáciami, ich hodnotami, zanechávajúc odkaz tým budúcim.

Sú hodinky, ku ktorým máte výnimočný osobný vzťah a prečo?

Tag Heuer Monaco, čierny kaučuk a oceľové puzdro, automat. Sú ako ja: v tom istom roku narodené, navonok jednoduché, priame, presné, ale majú aj časť oblú, príjemnú a poddajnú. Nevravím, že je to celá moja charakteristika, ale tá profesionálna časť s ňou korešponduje.

Máte krédo, ktorým sa v živote riadite?

Od otca som dostala „príkaz“ používania gazdovského rozumu a od mamy pieseň, spievanú láskavým srdcom, v ktorej „keď je práca potešením, vtedy je život šťastím“. Pridala som si ešte, že nemám právo súdiť ani hodnotiť nikoho, v topánkach ktorého neprejdem aspoň kilometer.

 

Ďakujem za rozhovor.